Aktuální IDXP  

   

Naši partneři  

DX New

   

Přihlášení  

   

Vyhledávání  

   

Počet přístupů  

Dnes 11

Vše 56733

   

Callbook search  

Copyright © 1994–2017, OKDXF. Všechna práva vyhrazena. Kopírování a šíření zde publikovaných materiálů jen se souhlasem vlastníka.

   

(Kam kráčaš DXCC? - časť I.)

Písal sa rok 1935, keď bol v októbrovom čísle časopise QST (ktorý vychádza až doteraz) publikovaný článok „Ako počítať zeme DXCC“. Autorom článku bol Clinton B. DeSoto, W1CBD. Základná podmienka bola veľmi jednoduchá: Každá oddelená (npr. hranicami) geografická alebo politická entita je považovaná ze zem DXCC. V prvom zozname DXCC bolo 150 zemí. Po 2. svetovej vojne prišlo k rozsiahlym zmenám na medzinárodnej scéne a tieto sa logicky odzrkadlili aj v zmenách kritérií DXCC. Prvý povojnový zoznam DXCC bol uverejnený v QST vo februári 1947 a bolo v ňom už 257 zemí. Spojenia do diplomu DXCC sa započítavajú od 15. 11. 1945. Od tohoto dátumu mohli totiž rádioamatéri v USA opať začať vysielať. Základná definícia zeme DXCC, tak ako ju definoval DeSoto W1CBD, však zostala zachovaná. V ďalších rokoch prešli kritériá DXCC niekoľkými drobnými zmenami, výraznejšie sa však zmenili až v roku 1988. Čo tomu predchádzalo?

V 60-tych rokoch minulého storočia začali rádioamatéri podnikať prvé DX expedície, najmä do vzácnych, rádioamatérmi neobsadených lokalít. Boli to tzv. „one man“ expedície a prvými výraznejšími priekopníkmi boli Gus Browning W4BPD, Don Miller W9WNV, Danny Weil VP2VB a neskôr jeho nasledovníci Iris a Lloyd Colvinovci W6QL a W6KG. Najmä prvý dvaja boli skutočnými svetobežníkmi. Gus W4BPD navštívil v rokoch 1960-1970 vyše 100 zemí, Don W9WNV v rokoch 1965-1967 takmer 50 zemí. Ich pričinením sa mnohé z nich dostali na zoznam zemí DXCC. Obaja boli skutočnými priekopníkmi DX-ingu a veľkú väčšinu zemí skutočne aj navštívili. Návštevy niektorých zemí, najmä však ostrovov, sú doteraz diskutabilné, niektorých takmer nemožné. K uznaniu spojení do DXCC stačili fotografie, ktoré mali dokazovať prítomnosť operátorov v danej lokalite.

AC4H

Tí, ktorí zažili tieto roky, majú iste v živej pamäti návštevu Gusa W4BPD v Sikkime a Bhutane v roku 1965, keď vysielal pod značkami AC1H-AC0H (AC4H bol Bhutan), alebo z Afghanistanu, kde vystriedal tiež všetky prefixy YA1-YA0. Najviac pochybností však vyvolala prevádzka z ostrova Bouvet v novembri 1962 pod značkou LH4C. Dostať sa na tento „ľadový“ ostrov s malým škunerom v čase, keď antarktické leto ešte ani poriadne nezačalo... Don W9WNV pridal do zoznamu zemí DXCC také rarity, ako Blanheim Reef (1B), Geyser Reef (1G), Minerva Reef (1M). Predložené fotografie vylučujú, že vôbec niekedy vysielal z ostrova Maria Theresa (FO8M), z ostrova Heard (VK2ADY/VK0) a ostrova St. Peter & St. Paul Rock (PY0XA). Nereálna je aj jeho prevádzka z Číny v septembri 1965 pod značkou BY4SK. Na jeho QSL je označenie zeme ako „RED CHINA“. Napriek tomu boli všetky spojenia s uvedených lokalít uznávané do DXCC. Posudzovanie splnenia kritérií DXCC, ktoré boli každému zrozumiteľné, však bolo zo strany predstaviteľov ARRL aj diplomového výboru DXCC veľmi benevolentné.

BY4SK

V roku 1976 oslavovala japonská rádioamatérska organizácia (JARL) 50. výročie svojho vzniku. K tomuto výročiu jej samotná ARRL darovala novú zem DXCC – „ostrov“ Okino Torishima. Na ostrov sa uskutočnili dve DX expedície. Prvá hneď v roku 1976 (7J1RL), druhá a zároveň posledná v roku 1979 (JF1IST/7J1). V roku 1980 bol ostrov Okino Torishima vyňatý zo zoznamu zemí DXCC a preradený medzi zeme zrušené. Dôvod bol jednoduchý. Tento tzv. ostrov tvorilo len niekoľko skál mierne vyčnievajúcich nad vodnú hladinu a aby sa tam dalo vylodiť a vysielať, bolo potrebné postaviť niekoľko metrov vysoké kovové lešenie s malou plošinou na postavenie stanu. Toto bolo prvé vážne porušenie existujúcich kritérií DXCC.

7J1RL

7J1RL anteny

V roku 1988 prišlo k prvej výraznejšej zmene v kritériách DXCC. Prvý krát bolo zadefinované, že zemou DXCC môže byť len krajina, ktorá je členom niektorej z odborných organizácií OSN (npr. ITU), alebo krajina, ktorá má oprávnenie používať ITU prefix. Ďalšie kritéria sa týkali ostrovov. Tie aby mohli byť zaradené do zoznamu zemí DXCC museli spĺňať jednu z dvoch podmienok:

  • vzdialenosť minimálne 225 míl otvoreného mora od kontinentu, alebo od materskej zeme DXCC, alebo
  • 500 míl v prípade, ak sa medzi materskou zemou DXCC a ostrovom „kandidujúcim“ na samostatnú zem DXCC nachádza ešte iný ostrov, patriaci k materskej zeme DXCC.

Prvou novou zemou DXCC podľa týchto kritérií bol Scarborough Reef, známy tiež pod čínskym názvom Huang Yan Dao, alebo pod názvom Yellow Rock Island. Ostrov patrí Číne, nachádza sa v Juhočínskom mori a je viac než 350 km vzdialený od čínskej pevniny. Tvorí ho niekoľko skál, ktoré sú tak malé, že na žiadnu z nich sa nezmestí ani dipól na 20m, nie to ešte na 80m. Prvá pokusná expedícia na ostrov sa uskutočnila v júni 1994. OH2BH, JA1BK a niekoľkí BY operátori vysielali 25. 6. 1994 od 08:30 do 23:00 a pod značkou BS7H urobili okolo 2000 spojení. Tieto spojenia však ešte neboli uznávané do DXCC. Až po preštudovaní všetkých predložených materiálov rozhodol diplomový výbor ARRL, že „ostrov“ spĺňa vzdialenostné kritériá DXCC a preto bol s platnosťou od 1. 1. 1995 zaradený do aktuálneho zoznamu DXCC. Prvá expedícia na „novú zem“ DXCC sa uskutočnila 12 - 16. 4. 1995 pod patronátom Čínskej rádioamatérskej organizácie (CRSA) a operátori urobili za 80 hodín prevádzky pod značkou BS7H okolo 12 000 spojení. Tretí a zároveň posledný krát bola značka BS7H použitá v máji 1997. Z pôvodne plánovaných 7 dní prevádzky však boli nakoniec len tri. Operátorov priviezla na ostrov čínska loď, ktorú zaregistrovali filipínske vojenské plavidlá. Kapitán jednej z lodí prišiel na ostrov a vyzval operátorov, aby ostrov opustili, pretože sa nachádza v 200 míľovej ekonomickej zóne Filipín. Číňania zase tvrdili, že ostrov je čínsky (čo je aj pravda) a čínske územie je aj 12 míľ okolo neho. Keďže sa nedohodli a hrozil vážny konflikt, expedícia bola okamžite ukončená a operátori ostrov opustili. Napriek tomu, že ostrov už 10 rokov nebol aktivovaný a vyzerá to tak, že dlho ešte nebude, stále figuruje v zozname zemí DXCC. Platí totiž ďalšie pravidlo, ktoré hovorí, že zeme na zozname DXCC do roku 1998 platia, pokiaľ sa nezmenili podmienky, za ktorých boli do DXCC pôvodne prijaté. A to sa v prípade BS7H nezmenilo. Ale k čomu nám je taká zem DXCC?

BS7H - 1

BS7H - 2

K radikálnejším zmenám však prišlo až v roku 1998. Navrhované zmeny sa týkali definície zeme DXCC aj vydávania diplomov. Zem platná do DXCC musela spĺňať aspoň jedno z troch kritérií:

  •  musela byť členským štátom OSN, alebo
  • jej rádioamatérska organizácia musela byť členom IARU, alebo
  • mala pridelený samostatný blok prefixov

Pre ostrovy sa toho veľa nezmenilo. Len vzdialenostné kritériá, uvádzané doteraz v míľach, sa zmenili na kilometrové. Takže:

  • aby ostrov, alebo ostrovná skupina spĺňali podmienky DXCC, musí byť medzi nimi a materskou zemou vzdialenosť minimálne 350 km otvoreného mora.

Ak sa však medzi týmto ostrovom a materskou zemou nachádza iný ostrov patriaci materskej zeme, musí byť táto vzdialenosť 800 km. Vzdialenosť sa meria od hlavného mesta.

Aby sa však zamedzilo uznávaniu takých „zemí“ ako Scarborough Reef a Okino Torishima, pribudla aj definícia minimálnej veľkosti zeme DXCC, ktorá bola definovaná ako „dva body vzdialené od seba minimálne 100metrovým úsekom súvislej suchej zeme v čase najvyššieho prílivu. Jednoduchšie povedané, aby sa tam dal natiahnuť aspoň dipól na 80m...

A začal sa hon na nové zeme DXCC. Aktérmi boli vo väčšine prípadov veľmi známi a populárni DX-mani Martti OH2BH a Kan JA1BK. Prvou lokalitou, ktorá spĺňala nové kritériá boli ostrovy Temotu, dovtedy známejšie pod názvom Santa Cruz. Súostrovie Temotu je najjužnejšou provinciou Šalamúnových ostrovov, ktorá je od materskej zeme vzdialená o pár kilometrov viac než požadovaných 350 km. Pretože Šalamúnove ostrovy majú svoju vlastnú rádioamatérsku organizáciu (SIRS – Solomon Islands Radio Society), ktorá je členom IARU a majú pridelený aj samostatný blok prefixov (H4A-H4Z), s uznaním Temotu za zem DXCC neboli žiadne problémy. Prvá DX expedícia sa uskutočnila 1. 4. 1998 (H40AA) a od tohto dátumu je súostrovie Temotu v zozname zemí DXCC. Bezproblémové bolo aj prijatie Polynézskych ostrovov Markézy a Austral (Tubuai) k tomu istému dátumu (1. 4. 1998). Obe súostrovia sú dostatočne vzdialené od materskej zeme (Tahiti) a navyše rádioamatérska organizácia Francúzskej Polynézie (CORA) sa stala členskou organizáciou IARU v roku 1993. Pretože aktivít z oboch lokalít bolo niekoľko, jediným problémom bolo od akého dátumu sa budú započítavať spojenia. ARRL nakoniec rozhodla, že od 1. 4. 1998. Prvú oficiálnu DX expedíciu na obe lokality uskutočnil Kan JA1BK 10 - 17. 4. 1998 (FO0MIZ).

FO0MIZ

Takmer dva roky trvalo, než Kan JA1BK a Martti OH2BH objavili ďalšiu potencionálnu zem DXCC. Ale aby sme išli kontinuálne, treba sa zastaviť v roku 1999. Vtedy sa opäť rozvírila hladina okolo štatútu samostatnej zeme DXCC pre Macao, XX9. Ako iste viete, Macao, bývalá Portugalská enkláva na Čínskom území, bolo 20. 12. 1999 vrátené späť Číne. Napriek tomu, že naďalej má štatút tzv. zvláštneho administratívneho regiónu (podobne ako Hong Kong,VR2), nie je členom OSN a nemá pridelený ani samostatný blok prefixov, pretože prefix XX je pridelený Portugalsku. Až do ukončenia svojej samostatnosti však bola rádioamatérska organizácia Macca (ARM) členskou organizáciou IARU. Ak teda Macao malo zostať na zozname zemí DXCC musela ARM naďalej zostať členom IARU. Čo sa nakoniec aj stalo. Ale nie je to troch divné, že jedna krajina (Čína) má v IARU dve organizácie a že na jej území sa používajú dva prefixy, z toho jeden pridelený Portugalsku?

V januári 2000 sa objavila správa, že rádioamatérska organizácia Novej Kaledónie (ARANC) organizuje DX expedíciu na veľmi vzácne Chesterfieldove ostrovy (OC-176). Prevádzka pod označením „IOTA expedícia“ mala začať 15. marca 2000 a okrem domácich operátorov sa jej mal zúčastniť aj Kan JA1BK a Martti OH2BH. Už samotné obsadenie napovedalo, že to nebude len obyčajná IOTA expedícia. Snahou operátorov bolo dostať Chesterfieldove ostrovy do zoznamu zemí DXCC. A mali to premyslené priam geniálne. Chesterfieldove ostrovy sú dostatočne vzdialené od materskej zeme a našlo sa tam aj potrebných 100m súvislej zeme. Tým bola splnená jedna časť podmienok DXCC. Zatiaľ však nespĺňali druhú časť. Nová Kaledónia nie je členským štátom OSN, jej rádioamatérska organizácia ARANC dovtedy nebola členskou organizáciou IARU a nemali ani pridelený samostatný blok prefixov. Na to, aby niektoré územie mohlo byť zapísané do zoznamu zemí DXCC, však musí spĺňať aspoň jednu z uvedených troch podmienok. Bolo jasné, že Nová Kaledónia, ako francúzske zámorské teritórium, nemôže byť členským štátom OSN a nemôže dostať ani samostatný blok prefixov. Jedinou reálnou šancou bolo prijať ARANC za členskú organizáciu IARU. ARANC o to požiadala koncom roku 1999 a riadnym členom IARU sa stala 23. 3. 2000. V tom čase však boli operátori už na ostrove a presne o polnoci začala prevádzka pod značkou TX0DX. Ani po skončení expedície sme sa však nedočkali oficiálneho vyhlásenia DXAC či budú Chesterfieldove ostrovy zapísané do zoznamu zemí DXCC, alebo nie. Spĺňali síce hore uvedenú podmienku (členstvo ARANC v IARU), ale páni z DXAC stále merali vzdialenosť medzi materskou zemou (FK) a najbližším ostrovom súostrovia. Je síce pravdou, že od južného konca Novej Kaledónia po Chesterfieldove ostrovy je len okolo 600km (požadovaných je 800). Ale Martti opäť raz využil nedokonalosť nových kritérií, kde je stanovené, že vzdialenosť sa meria od hlavného mesta a nie od najbližšieho bodu. No a z Noumeá je to viac ako 800 km. Cestou na Chesterfield však Martti a spol objavili splnenie kritérií aj podľa ďalšieho bodu. Hovorí sa v ňom, že za samostatnú zem DXCC môže byť uznaný ostrov, ktorý je od materskej zeme vzdialený 350km a oddeľuje ich len voda (teda nie je medzi nimi žiaden iný ostrov). V starších franzúzskych námorných mapách sa nachádzalo medzi Novou Kaledóniou a Chesterfieldovými ostrovmi, niekoľko malých skalnatých ostrovčekov, ktoré však už teraz neexistujú, rsp. sú pod vodou. Tento fakt potvrdil aj kapitán lode a preto stačila aj vzdialenosť 350 km. (Podľa tohoto kritéria boli do zoznamu zemí DXCC zapísané ostrovy Temotu, H40.

H40AA

Nakoniec DXAC predsa len rozhodol. Všetci jeho členovia hlasovali za priznanie štatútu zeme DXCC pre ostrovy Chesterfield s platnosťou od 23. 4. 2000.

Chesterfieldove ostrovy sú korálové ostrovy v juhozápadnej časti Tichého oceánu, asi 400 km na západ od pobrežia Novej Kaledónie ku ktorej aj administratívne patria. Tvorí ch niekoľko atolov a desiatky korálových útesov vystupujúcich v niekoľkých skupinách na plytčine (hĺbka mora 100 m), dlhej asi 350 km a širokej 60-150 km. O „velkosti“ jedného z ostrovov sa môžete presvedčiť z priloženého obrázku.

TX3A - 1

TX3A - 2

V marci 2001 prišiel na ostrov Pitcairn Kan JA1BK a na pásmach sa objavil pod značkou VP6BK. Účelom návštevy ostrova však nebolo samotné vysielanie, veď záujem o Pitcairn značne poklesol po trojmesačnej prevádzke Jukku OH2BR (VP6BR) začiatkom roku 2000, ale najmä presvedčiť Toma Christiana VP6TC, aby založil na ostrove rádioamatérsku organizáciu. Kan JA1BK, ktorý spolu s Marttim OH2BH objavil už niekoľko zemí DXCC, strávil množstvo času štúdiom námorných máp a zistil, že ostrov Ducie ktorý do toho času spĺňal len kritériá programu IOTA, je dostatočne (vraj len o 5 km) vzdialený od ostrova Henderson (bližší zo satelitných ostrovov Pitcairnu). Aby teda mohol byť ostrov Ducie zapísaný do zoznamu zemí DXCC, bolo treba splniť jednu podmienku – založiť na ostrove Pitcairn rádioamatérsku organizáciu a následne ju prijať za riadneho člena IARU. Toma nebolo treba dlho prehovárať a na ostrove, ktorý má najviac rádioamatérov na svete k počtu obyvateľov, vznikla zakrátko rádioamatérska organizácia PIARA (Pitcairn Island Amateur Radio Association), ktorej prezidentom sa stal Tom VP6TC, ktorý následne požiadal o prijatie za riadneho člena IARU.

V máji 2001 dostal prezident RSGB Don Beatie G3BJ list od Jima VK9NS, ale podpísaný Tomom VP6TC, v ktorom ho informuje, že na ostrove Pitcairn, ktoré je vlastne britským územím, bola založená rádioamatérska organizácia (PIARA), žiada ho o podporu pri prijatí za člena IARU a následne o zastupovanie na konferenciách IARU. Prezident RSGB zablahoželal k založeniu novej organizácie a potvrdil jej podporu. Hlasovanie bolo nakoniec veľmi tesné. Z 57 potrebných hlasov prišlo len o jeden hlas viac - 58. Napriek tomu, že RSGB súhlasila so zastupovaním PIAR-y na konferenciách IARU, na ostatnej konferencii v roku 2004 ju zastupoval Kan JA1BK, japonský štátny príslušník, ale držiteľ značky VP6BK... Proces prijímania bol ukončený 16. 11. 2001. A práve na tento deň bol naplánovaný začiatok DX expedície, ktorej sa mali zúčastniť Tom VP6TC (vedúci tímu), Kan JA1BK (VP6BK), JA1SLS (VP6BB), JF1IST a ďalší traja operátori. Teda ten istý scenár ako v prípade ostrova Chesterfield v marci 2000. Mr. Murphy bol však proti. Počasie a technické problémy s loďou spôsobili, že expedícia plánovaná k tomuto termínu musela byť zrušená a uskutočnila sa až v marci 2002 (VP6DI). ARRL rozhodla, že aj ostrov Ducie spĺňa podmienky zeme DXCC.

VP6DX

Skúsme si na tomto mieste urobiť malú rekapituláciu. Ostrovy Markézy a Austral sú súčasťou Francúzskej Polynézie, zámorského teritória Franzúzska a ich obyvatelia sú francúzskej národnosti. Ale členskou organizáciou IARU je predsa rádioamatérska organizácia Francúzska REF. Je logické aby bola v IARU (aj keď v inom Regióne) aj CORA, rádioamatérska organizácia Francúzskej Polynézie?? Tak isto obyvatelia Novej Kaledónie sú občania Franzúzska. Je logické, aby bola v IARU aj rádioamatérska organizácia Novej Kaledónie, ARANC? Obyvatelia ostrova Pitcairn sú občanmi Veľkej Británie a tú v IARU zastupuje RSGB. Je logické, aby bola v IARU aj rádioamatérska organizácia ostrova Pitcairn PIARA?? Pripustime, že je to možné.

Dňa 4. 11. 2003 bola na svojej ustanovujúcej schôdzi v Pago-Pago založená rádioamatérska organizácia Americkej Samoy (KH8) – ASARA (American Samoa Amateur Radio Association). Iniciátorom bol Kan JA1BK, ktorý si vyhliadol ostrov Swains (OC-200) ako ďalšiu potenciálnu zem DXCC. Ostrov Swains spĺňa vzdialenostné kritériá, ale Americká Samoa ku ktorej ostrov patrí je zámorské územie USA. Z toho logicky vyplýva, že nemôže byť členom OSN a nemôže mať pridelený ani samostatný blok prefixov. Ak chcel Kan z realizovať svoj cieľ, presvedčil miestneho rezidenta Larryho AH8LG, aby na ostrove založili rádioamatérsku organizáciu. O tom, že to bolo účelové rozhodnutie svedčí aj fakt, že z 12 zakladajúcich členov boli len dvaja obyvateľmi Americkej Samoy. ASARA zároveň požiadala o prijatie za riadneho člena IARU. Dňa 9. 12. 2003 prijal prezident ARRL Jim Haynie W5JBP list od JA1BK podpísaný Larrym AH8LG, v ktorom ho informuje o založení ASARA a jej záujme stať sa riadnym členom IARU. Zároveň žiada prezidenta ARRL o podporu tejto žiadosti a v prípade prijatia o zastupovanie na konferenciách IARU. Teda presne taký istý list, ako dostal prezident RSGB v prípade ostrova Ducie. Stanovisko ARRL bolo však zamietavé. Konštatovalo sa v ňom, že ARRL nemôže zastupovať ASARU a nesúhlasí ani zo vznikom takejto organizácie v rámci USA a ich závislých území v Pacifiku (KH1-KH0). ARRL argumentovala tým, že v IARU môže každú krajinu zastupovať len jedna organizácia (v tomto prípade ARRL), ktorá v rámci štátu komunikuje s vládou a príslušným povolovacím orgánom. A navyše, obyvatelia Americkej Samoy sú štátnymi príslušníkmi USA. Logické, nie?? Ale prečo táto logika platí len v prípade Americkej Samoy a neplatila aj v predchádzajúcich prípadoch. Nesmrdí to americkou ješitnosťou? Na naše územia nesiahajte!

O prijatí za člena IARU však nerozhoduje ARRL, ale konferencia IARU. Vo februári 2004 sa v Taipei na Taiwane konala konferenciu IARU Region 3, ktorá mala o žiadosti rozhodnúť. Na konferencii bola silná proti americká lobby v čele s JA1BK a reálne hrozilo, že konferencia odhlasuje prijatie ASARA do IARU a tým pádom budú splnené podmienky pre uznanie ostrova Swains za samostatnú zem DXCC. Aby tomu američania zabránili , siahli na kritériá DXCC a jednu z podmienok – členstvo v IARU z nich vypustilo. Aj tak sa dá... Našťastie to neplatí retroaktívne, takže všetky zeme DXCC prijaté splnením podmienky členstva v IARU, zostávajú v zozname DXCC aj naďalej.

Pripomeňme si ďalšie sporné rozhodnutia ARRL. Tí ktorí sa venujú DX-ingu od roku 2000 istotne majú v živej pamäti fantastickú prevádzku DL operátorov z Jemenu v apríli 2000 pod značkou 7O1YGF. Pravdou je, že operátori prišli do Sanaa s predbežným ústnym súhlasom k prevádzke s tým, že po príchode do Sanaa dostanú aj písomné povolenie. To sa však žiaľ počas ich pobytu nestalo napriek tomu, že miestne PTT (Ministerstvo pôšt a telekomunikácií) dostalo množstvo faxov a telefonických volaní od rádioamatérov z celého sveta na podporu vydania potrebného písomného dokladu.. Predstaviteľ ARRL Wayne N7NG dokonca trval na tom, aby bol takýto doklad zaslaný z PTT priamo na ARRL a nebol daný do rúk operátorom! Bolo to vôbec prvý krát čo ARRL požadovala takýto postup. Skutočne zvláštny postoj ARRL. Hans DK9KX, jeden z členov tímu a známy expedičný operátor k tomu píše: "Naša prevádzka bola legálna aj keď bola len ústne povolená. Hneď po príchode do Sanaa nám na PTT povedali, že môžeme vysielať pod značkou 7O1YGF (Yemen - German Friendship). Priniesli sme si zo sebou technické vybavenie, ktoré vážilo asi 100 kg vrátane dvoch 5 prvkových logaritmicko-periodických antén. Prevádzkové miesto bolo vybudované v diplomatickej štvrti v Sanna asi 150m od Švajčiarskej a Nemeckej Ambasády. Táto oblasť bola sústavne cez deň aj v noci kontrolovaná políciou a armádou. Všetci videli naše antény. Jedna bola umiestnená asi na 20m stožiari a druhá na streche troj poschodovej budovy. Dvakrát sme boli kontrolovaní veliteľom tajnej polície a nemal žiadne námietky proti našej prevádzke. Bola to teda nelegálna prevádzka?? Po 9. dňoch, keď sme mali v logu vyše 35,000 QSOs nám bolo oznámené, aby sme už prevádzku ukončili, čo sme aj okamžite urobili. Nikto z nás nebol zatvorený a všetky zariadenia sme si mohli bez problémov odviesť domov. " To je celý príbeh, dodáva Hans. Zarážajúca je však posledná veta z jeho správy. " Naša prevádzka bola medzi rádioamatérmi prijatá kladne, až na tých niekoľkých. Vieme ich značky a mená... " Dá sa tomu rozumieť tak, že niekto z ARRL s nimi nepracoval??? Na rádioamatérskom stretnutí vo Friedrichshafene v júni 2000 odovzdal Dominik DL5EBE, jeden z operátorov expedície Waynemu N7NG všetku dokumentáciu ohľadne prevádzky 7O1YGF vrátane dodatočného písomného povolenia prevádzky. Rozhodnutie ARRL však bolo zamietavé, pretože povolenie vraj podpísala nesprávna osoba... Už samotný fakt, že do tak problémovej krajiny akou je Jemen privezie niekto množstvo vysielacej techniky, ktorá musí prejsť prísnou colnou kontrolou, rozloží sa v strede mesta a 9 dní vysiela s vedomím tajnej polície a armády a znovu všetku túto techniku z krajiny vyvezie svedčí o tom, že povolenie museli dostať z najvyšších miest. V inom prípade by ešte teraz trčali vo väzení...

7O1YGF

Severná Kórea bola až do roku 1995 jediným členským štátom OSN, ktorý nebol na zozname DXCC. Dôvod bol jednoduchý a v tom čase správny. V krajine nebola povolená rádioamatérska prevádzka. Podľa vtedajšieho rozhodnutia ARRL mala byť Severná Kórea zaradená do zoznamu DXCC dňom prvej oficiálnej prevádzky. Tento deň nastal 14. 5. 1995. Severnú Kóreu navštívila fínska obchodná delegácia, ktorej členmi boli aj Martti OH2BH, Kari OH2BC a Olli OH0XX a v rámci demonštračnej prevádzky za účasti ministra spojov urobili 20 spojení pod značkou P5/OH2AM. Tiež minimálne divné rozhodnutie. Veď rádioamatérska prevádzka zostala aj naďalej zakázaná. V roku 2000 prišiel do Pchjongjangu Ed Giorgadze 4L4FN. Ed pracoval v misii OSN v rámci Svetovej potravinovej pomoci (World Food Program) a takmer dva roky sa pokúšal získať povolenie k prevádzke. Nakoniec ho vraj získal, ale len ústne a 1. 11. 2001 sa prvý krát ozval SSB pod značkou P5/4L4FN. QSL managerom bol KK5DO. Podľa informácií ktoré prichádzali od QSL managera mal Ed získať všetky potrebné písomné dokumenty od úradov KĽDR do konca roku 2001. K tomuto však nikdy neprišlo. Prevádzku mu zatiaľ nezakázali, dokonca mal u seba niekoľko „zdvorilostných“ návštev, ale ani mu ju písomne nepovolili. Tento „horúci zemiak“ si medzi sebou prehadzovali všetci štátni úradníci. Každý sa bál dať svoj podpis pod takýto súhlas zrejme s obavy, že by sa mu o stravu a ubytovanie staral štát až do konca života...

P5/4L4FN

Začiatkom apríla 2002 vydala ARRL oficiálnu správu, podľa ktorej sú SSB spojenia s P5/4L4FN uznávané do DXCC. Wayne Mills N7NG (ARRL manager) prijal údajne hodnoverný doklad o tom, že prevádzka P5/4L4FN prebieha s vedomím a súhlasom predstaviteľov Severokórejského telekomunikačného úradu a armády. Vedenie ARRL je presvedčené, že písomne predložené informácie o prevádzke P5/4L4FN spĺňajú kritériá DXCC, konkrétne bod 7, v ktorom sa hovorí: "Každá rádioamatérska prevádzka musí prebiehať so súhlasom a vedomím vládnych predstaviteľov" a v ďalšom bod 7 pokračuje... "V každom prípade, spojenia budú uznávané len vtedy, ak budú predložené hodnoverné doklady od oprávnených úradov". Na základe tohoto diplomový výbor ARRL rozhodol o uznávaní SSB spojení do DXCC.

Je však všeobecne známe, že Ed urobil aj niekoľko CW a množstvo RTTY spojení. Z toho automaticky vyplýva otázka, prečo len SSB spojenia? Hlavný dokument, ktorý Ed predložil prostredníctvom svojho QSL managera KK5DO na ARRL nebol síce oficiálne zverejnený, ale vie sa čo obsahoval. Ako som už spomenul, Ed bol jedným z pracovníkov OSN pôsobiacich v KĽDR v oblasti potravinovej pomoci. Celá táto skupina ľudí medzi sebou komunikovala s malými "handy" stanicami v pásme VKV. K tomuto mali písomne povolenú prevádzku. Na tomto doklade bolo napísané, že sa im povoľuje "voice communication" - teda hlasová prevádzka. A tu je odpoveď, prečo len SSB spojenia. O tom, či bolo rozhodnutie ARRL na základe takéhoto dokumentu správne, sa dá diskutovať do nekonečna. Môj názor je, že toto rozhodnutie je alibistické, typické pre američanov z ARRL. Ed urobil spojenie s každým z "vplyvných" Američanov, vrátane členov ARRL, ktorí sa už nevedeli dočkať ďalšej novej zeme DXCC na svojom konte. Takže hľadali "skulinku" v podmienkach DXCC a na základe predloženého dokumentu ju našli v článku 7. Ale dodnes nie je jasné, na základe čoho začali uznávať do DXCC aj CW a RTTY spojenia... O tom, že v KĽDR neboli v tom čase vytvorené podmienky pre rádioamatérsku činnosť (a tento stav pretrváva doteraz) a uznávanie spojení s P5/4L4FN do DXCC bolo zo strany ARRL unáhlené, svedčí aj fakt, že Ed bol 22. 11. 2002 vyzvaný miestnymi úradmi, aby okamžite ukončil rádioamatérsku prevádzku. Nasledujúci deň demontoval všetky antény a zabalil všetky zariadenia. Ešte v ten istý deň prišli vládni úradníci, všetky krabice zapečatili a Ed ich musel vyviesť z krajiny... Vidíte nejaký rozdiel medzi prevádzkou 7O1YGF a P5/4L4FN?? Ja nie...

V decembri 2001 bol v KĽDR Hrane YT1AD. Keď sa vrátil domov tvrdil, že má vydanú koncesiu a po potrebných prípravách sa tam vráti. Spolu s YU7AV prišli do Pchjongjangu 5. 3. 2002. Boli oficiálne prijatí na Ministersrve zahraničných vecí aj Ministerstve telekomunikácií, kde im odovzdali povolenie k prevadzke pod značkou P5A. Ubytovali sa na 40. poschodí hotela Yangako, nainštalovali zariadenia a keď chceli zahájiť prevádzku nečakane sa objavili predstavitelia armády ktorí im oznámili, že nemôžu začať vysielať pokiaľ im to nepovolí aj armáda. Ale žiaden problém, povolenie dostanú 8. marca. Ale v ten deň nikto neprišiel. Objavili sa až 10. marca a vyhlásili, že žiadne vysielanie až do ďalšieho rozhodnutia. Dlhšie čakať nemalo zmysel. Zbalili sa a najbližším lietadlom sa vrátili domov. Počas voľných dní sa usilovali stretnúť s Edom P5/4L4FN. Chceli vidieť jeho dokumenty umožňujúce jeho prevádzku. Napriek tomu, že im telefonicky stretnutie prisľúbil, na jeho adrese ho nikdy nenašli a nevideli ani nainštalované antény. Prečo sa Ed obával tohoto stretnutia?? Príliš veľa otáznikov.

Samostatnou kapitolou boli „DX expedície“ Romea Stepanenka UB5JRR známejšieho pod značkou 3W3RR. Romeo bol v roku 1990 zamestnancom kultúrneho strediska pri Veľvyslanectve ZSSR v Hanoi, kde získal koncesiu pod značkou 3W3RR. Pravdepodobne jedinú legálnu. V apríli 1990 ohlásil prvú DX expedíciu na jeden z vietnamských ostrovov v súostroví Spratly. Spolu so svojimi „vernými“ priateľmi (dnes známymi DX-manmi) vysielali pod značkami 1S0XV a 1S1RR. Bol to „trhák“, pretože ostrov Spratly nebol aktivovaný už niekoľko rokov. Keď bol Romeo na jednom Tatranskom stretnutí mal video prezentáciu, na ktorej bolo vidieť časť vojenskej lode s výzbrojou, ktorá ich mala dopraviť na ostrov a potom bolo vidieť nejakú piesočnatú pláž so stanmi a anténami. Meno ostrova však nikdy nebolo zverejnené. Vyzeralo to však hodnoverne. Urobili niekoľko desaťtisíc spojení a samozrejme množstvo Ws. Na základe dokladov ktoré Romeo predložil boli spojenia uznávané do DXCC. Podstatné však bolo, že Romeo sa stal známym. Druhá „DX expedícia“ nenechala na seba dlho čakať. V januári 1991 sa ozval v tom čase z nedobytného Afghanistanu pod značkou YA0RR. Predchádzala tomu veľká publicita na základe ktorej získal značnú finančnú aj materiálnu pomoc najmä z USA (NCDXF a spol). Ešte v tom istom roku (september) navštívil ďalšiu „nedobytnú“ zem – Myanmar (XY0RR), v tom istom mesiaci opäť Spratly (1S0RR), v auguste 1992 Iran (9D0RR) a zlatý kliniec programu bol v decembri 1992, keď sa po „veľkých prípravách“ a opäť za značnej finančnej aj materiálnej podpory ozval z KĽDR pod značkou P5RS7. Doklady, ktoré Romeo predkladal na ARRL nikdy neboli spochybnené. Až na fotokópii vstupných víz KĽDR sa objavili prvé pochybnosti. Pri podrobnejšom šetrení sa jednoznačne dokázalo, že Roemo a spol vysielali z Ázijskej časti ZSSR, z lokality, ktorá bezprostredne susedila z KĽDR. ARRL preto rozhodla, že spojenia s P5RS7 nebudú uznávané do DXCC. Romeo a spol nikdy neopustili územie ZSSR a vždy vysielali z bezprostrednej blízkosti hraníc so štátom, ktorý mali navštíviť. Tak to bolo aj v prípade YA0RR, XY0RR a 9D0RR. Prečo teda ARRL keď zistila jeden podvod neanulovala aj všetky predchádzajúce aktivity?? Dôvod si môžeme zase len domýšlať...

XY0RR

10. mája 1999 sa nečakane ozvali zo severnej časti Somálska (bývalé Britské Somálsko - VQ6) známi nemeckí DX-mani Baldur, DJ6SI a Franz DJ9ZB. Baldur, ako to už býva zvykom, pracoval CW pod značkou 6O0X a Franz SSB pod značkou 6O1Z. Ešte pred svojim odchodom do Somalska požiadali ARRL o priznanie štatútu DXCC pre toto územie s účinnosťou od 1. 5. 1999. Z bývalého dôstojníckeho klubu v Hargeise urobili takmer 16 000 spojení.

Trocha histórie nezaškodí... O vplyv v Somálsku, nachádzajúceho sa v tzv. Africkom rohu súperili v 2. polovici 19. storočia Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko. Francúzsko kúpilo časť Somálska od miestnych domorodých náčelníkov a na tomto území (bývalé Francúzske Somálsko - FL8) je teraz Republika Djibouti - J2. Veľká Británia obsadila severnú časť Somálska a zriadila na nej Britský protektorát. Na prelome storočí obsadilo južnú časť Somálska Taliansko. V roku 1940 talianské vojská obsadili Britské Somálsko, ale o rok neskôr boli Taliani porazení na celom území Somálska a talianská časť bola až do roku 1949 pod britskou vojenskou správou. V rokoch 1950-1960 bolo Talianske Somálsko poručenským územím OSN pod talianskou správou (prefix I5). 26. 5. 1960 získalo Britské Somálsko nezávislosť a k 1. 7. 1960 získalo nezávislosť aj Talianské Somálsko. Obe časti sa zjednotili a vznikla Somálska republika s hlavným mestom Mogadišo. K 30. 6. 1960 skončila aj platnosť zemí DXCC pod prefixami VQ6 a I5. Somálsko sa stalo členom OSN aj OAJ (Organizácia Africkej jednoty) a ITU mu pridelila prefixy T5 a 6O. Napriek zjednoteniu však neustále v menšej či väčšej intenzite pokračovala občianska vojna a 12. 5. 1991 bola na území bývalého Britského Somálska vyhlásená nezávislosť s hlavným mestom Hargeisa. Toto územie má vlastnú armádu, políciu, pasy, vydáva poštové známky apod., nebolo však uznané žiadnym štátom a nie je samozrejme ani členom OSN. Oba prefixy, T5 aj 6O zostávajú Somálskej republike a úrady v Hargeise nemali žiadne oprávnenie vydať značky 6O1Z a 6O0X. Toto územie nespĺňa ani jednu z troch podmienok nových pravidiel DXCC. Nie je členským štátom OSN, nie je tam žiadna rádioamatérska organizácia a teda nemá kto byť členskou organizáciou IARU a toto územie nemá pridelený samostatný blok prefixov (na základe splnenia tejto podmienky bola do zoznamu zemí DXCC zapísaná Palestína - E4). Oficiálne stanovisko ARRL prezentované Billom, K5FUV bolo jednoznačné: „Ku ktorému dňu splní toto územie aspoň jednu z uvedených troch podmienok, k tomu dátumu bude zapísané do zoznamu zemí DXCC“. Takže v žiadnom prípade k 1. 5. 1999, ako to obaja operátori požadovali. Navyše spojenia neboli uznávané do DXCC vôbec (teda ani za Somálsko), pretože koncesie získali v Hargeise a nie od oficiálnych úradov v Mogadišo. Baldur si svoju expedíciu zopakoval aj vo februári 2002 (6O0X) a v apríli 2004 spolu s DL1QW (6O0X, 6O0W).

6O0X

V auguste 2004 však prišla správa, že „diplomový výbor ARRL rozhodol, že do DXCC sú s okamžitou platnosťou uznávané spojenia so všetkými stanicami zo Somálska (T5/6O), ktoré mali (alebo budú mať) oficiálne písomné povolenie k prevádzke, nezáleží na tom kde boli vydané (Hargeisa, Mogadišo) a z ktorej oblasti vysielali. Znamená to teda, že sú uznávané aj spojenia z autonómnych oblastí vrátane Somaliland (severo-západné Somálsko) aj Puntland (severo-východné Somálsko). Všetky predložené QSL budú uznávané za Somálsku Demokratickú Republiku“.

Ale aký je k tomu dôvod?? Je všeobecne známe, že občianska vojna v Somálsku oficiálne neskončila (aj keď o tom v tomto čase zúčastnené strany rokujú), Severné Somálsko (Hargeisa) stále nie je členom OSN a nespĺňa ani jednu z ďalších, hore uvedených podmienok...

A ešte jedna poznámka. Irak je v zozname zemí DXCC od samotného počiatku (15. 11. 1945). Klubová stanica YI1BGD však bola založená až v roku 1978. Od vtedy bolo vydaných len niekoľko individuálnych povolení. Poslednú oficiálnu značku vydanú Irackými úradmi získal Peter OM6TY počas jeho pôsobenia na slovenskej ambasáde v Baghdade - YI9OM. Počas vojny v roku 2003 a najmä po nej, prišlo do Iraku veľa rádioamatérov ktorí boli príslušníkmi rôznych armád, humanitárnych misií pôsobiacich v Iraku, alebo členmi Ambasád. Koncesie s prefixom YI získavali takmer na počkanie a všetky sú akceptované do DXCC. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby... Keby ich vydávali iracké úrady. Ale v Iraku v tom čase neexistovala vláda a koncesie vydával Fredrick Matos W3ICM, štátny príslušník USA.

Dalo by sa diskutovať o aj o iných „zemiach“ DXCC (OH0, OJ0, R1MV, 1A0, GD, GU, GJ, KP1, KP5, CY9, CY0 a ďalších). Nechcem spochybňovať proces ich prijímania. V tom čase boli kritériá benevolentnejšie a v mnohých prípadoch zavážili argumenty osobností...

Snom každého rádioamatéra zaoberajúceho sa DX prevádzkou je „zabojovať“ o novú zem DXCC. Ten zážitok je totiž neopakovateľný. Podľa súčasných kritérií nám to však nehrozí. Je síce pravdou, že kto vydáva diplom, určuje aj jeho podmienky, ale program DXCC svojou popularitou prerástol hranice USA a tak by sa mali k nemu súčasní predstavitelia ARRL aj stavať. Dvojaký meter na rovnakú vec spôsobuje nedôveru v objektívnosť a zdravý rozum...

9. 3. 2009

Števo, OM3JW